Boh plnosti
Vedecká kozmológia a spiritualita nie sú protiklady. Myšlienka stvorenia – Boha – nemôže pochádzať z ničoho.
Je čas na odvážnu myšlienku, ktorá odstráni niekoľko zdanlivých nezrovnalostí. Ako človek vychovaný v kresťanstve som mal, podobne ako mnoho iných skeptických ľudí, časom narušený vzťah k náboženstvám. Napriek tomu som počas svojho života mohol pozorovať základnú dôveru v Boha. Štúdium náboženských spisov mi navyše umožnilo pochopiť, že napriek všetkej časovej a kultúrnej nezlučiteľnosti jednotlivých pasáží s mojím osobným presvedčením, autori skutočne neboli žiadni hlupáci. Tak som premýšľal o tom, ako by sa dali preniesť jednotlivé pravdy do teórie, ktorá zahŕňa rozpory. Táto teória by potom tiež uľahčila prijatie pre nás rozpoznateľnej rozmanitosti vo svete.
Súčasné poznatky vedy sú, samozrejme, mojím východiskom, pretože popisujú to, čo skutočne dokážeme rozpoznať. Toto odlišuje moju možnosť elementárne od čisto myšlienkových konštruktov zakladateľov náboženstva, ktorí v tom čase nemali žiadne použiteľné vedecké poznatky o povahe sveta. Pokus o spojenie vedy a náboženstva sa mi v súčasnosti zdá dosť málo zastúpený. Očividne tu nie je veľký záujem z oboch strán, čo súvisí podľa skúseností s ľudskými slabosťami, akými sú strach zo straty moci, strach zo zosmiešňovania a iných. Ako laik v oboch disciplínach môžem tieto obavy zanedbať.
Prvotná myšlienka tohto článku sa zrodila z videa a najmä grafiky z neho > Zdroj: YouTube > Teória strún a koniec priestoru a času s Robbertom Dijkgraafom > Kliknutím na obrázok zobrazíte odkaz na video.
Graf ukazuje naše súčasné poznatky pri experimentálnom hľadaní najmenšieho a najväčšieho. V skutočnosti je video o teórii strún, ale keďže fyzike rozumiem len veľmi obmedzene, vytiahnem z myšlienok informácie, ktoré mám k dispozícii. Na oboch stranách škály vidím akúsi membránu, ktorá v súčasnosti oddeľuje poznatky od predpokladaných záverov. V malom meradle je to niečo, čo sa v grafe nazýva „kvantová informácia“ a vo veľkom meradle je to „multivesmír“. Dedukcia z predpokladu multivesmíru sa mi zdá jasná: „Žijeme v jednom z mnohých vesmírov, ktorých zákony môžu byť úplne odlišné.“ Ak predpokladáme, že kvantová informácia je východiskovým bodom týchto vesmírov, dostávame sa až podozrivo blízko k základnej myšlienke Boha.
Urobím malý krok späť k svojim vlastným úvahám, aby som ukázal, prečo ma táto grafika tak zelektrizovala. Umelcov sa vždy pýtajú, ako vzniká obraz, pieseň alebo čokoľvek iné. Odpoveď poznám z vlastnej skúsenosti a podobne ju vnímajú aj mnohí iní umelci. Najjednoduchším opisom počiatočnej iskry je slovo „nápad“. O niečo kvetnatejšie formulované je to zrno, z ktorého sa tvorí drobná štruktúra a zvyšok potom tvorí túto štruktúru vlastne samú – pod vedením umelca. Vždy hovorím: „Vesmír sa postará o zvyšok“. Wow, to znie trochu ako veľký tresk, však? Videl som veľa dokumentov o veľkom tresku a jedna vec ma vždy trápila. To, že vesmír vzniká z jedinečnosti, ako to kozmológia nazýva, sa stále zhoduje s práve opísanými skúsenosťami, ale z čoho jedinečnosť vzniká? Väčšinou je táto úvaha odmietnutá konštatovaním, že sme jednoducho príliš hlúpi, aby sme to pochopili. Takže myšlienka zostáva, že pochádza z ničoho. To, že VŠETKO vzniká z NIČIHO, je však v najočividnejšom mysliteľnom rozpore s našimi skúsenosťami a nakoniec tiež končí v NIČ. Potom môžeme s istotou uhasiť Zem, to nič neznamená.
Teraz som raz uzavrel svoje laické chápanie teórie, že pôvod nášho vesmíru spočíva v polievke kvantových informácií akéhokoľvek druhu. Takpovediac ako kytičku informácií, ktoré sa vznietili tak, ako sa zapálila myšlienka piesne a vytvorila vesmír možností. Dáva mi to oveľa väčší zmysel ako jedinečnosť z ničoho. Dalo by sa tiež predpokladať, že vlastnosti možností rozvinutých z kytice, ako napríklad ľudí, majú absolútne niečo spoločné s pôvodnou informáciou a nepreberajú absurdne „nápady“ z ničoho. Už existencia slova „absurdný“ spolu s jeho významom naznačuje konečnosť nášho katalógu možností.
Teraz sme o krok bližšie k myšlienke Boha, ale nie je to ani Boh z ničoho, koho si my sami svojvoľne obliekame, ale Boh plnosti. Ako kritickému duchu nie je nič vzdialenejšie od mojej mysle, ako prevziať tu nedbanlivo zmeškané úsilie mocností náboženstva. Túto prácu, drahí vyznamenaní náboženstva vo svojich ozdobných rúchach, už musíte urobiť sami. Ale v tomto bode by som chcel vyzvať k dialógu medzi modliacich sa ľudí a agnostikov. Kytica možností obsahuje viac, než brať jeden druhého za idiotov.
Tu opísaný myšlienkový model nevylučuje možnosť kontaktu s kvantovými informáciami. Práve naopak, pretože môžeme intenzívne zažiť, že napríklad informácie nášho pôvodu (rodičov) v našej osobnosti vehementne pôsobia. Vždy to stojí za pokus v podobe spirituality. Lepšie ako sa navzájom zabíjať. Myšlienka môže pre mnohých znamenať neprijateľnú ďalšiu zložitosť, no pri bližšom pohľade ide o zjednodušenie s ohľadom na neúnosnú predstavu materiálneho nekonečna. Aspoň náš vesmír by sa ukázal byť konečný, a to je v konečnom dôsledku naše ihrisko. Večnosť by potom bola ihriskom našej duše a s nekonečnosťou si poradí oveľa lepšie ako telesné ego.