Meditácia a hudba
Meditácia sa čoraz viac nespravodlivo používa ako označenie pre relaxačnú hudbu všetkého druhu, no meditácia je viac ako relax.
Existuje mnoho hlasov hudobných novinárov, ktorí lamentujú nad čoraz väčším zjednodušovaním populárnej hudby. Piesne sú čoraz kratšie a harmónie a melódie sú medzi desiatkou najlepších hitparád čoraz viac zameniteľné.
Táto tendencia zjednodušovať a, žiaľ, rozmazávať terminológiu žánrových klasifikácií sa stala skutočným problémom. Žiaľ, hudobní novinári a kurátori sa tejto lajdáckosti prispôsobujú alarmujúcou rýchlosťou. Jediným štandardom sa stáva väčšinový vkus a tiež pohľad väčšiny.
Ako aktívny hudobný producent sa od vás žiada, aby ste svoju hudbu klasifikovali sami, aby bola pre poslucháča rozpoznateľná. Teraz je tu kategória s názvom „Ambient“, ktorá zahŕňa všetko, čo má nejakým spôsobom niečo spoločné s pomalým a abstraktným, no v skutočnosti je to žáner, ktorý vychádza z diel Briana Ena, ktorý sám mal hudbu pre letiská a vlaky. stanice na mysli.
Ďalej je to sekcia “Chillout”, čo v spojení s “Lounge” znamená pohodovú hudbu do klubov. Chillout je zas miešaný s relaxačnou hudbou a, otrasne, je zaradený aj pod nálepkou meditácia. Meditácia je však prax, ktorá v žiadnom prípade nemá nič spoločné s relaxom v zmysle „vypnúť“ – práve naopak! Základným prvkom meditačných techník je vedomé ovládanie pozornosti! Toto nemá nič spoločné s letiskami a klubmi.
Ak v Spotify zadáte ako hľadaný výraz „meditáciu“, nájdete veľa zoznamov skladieb, ktoré majú na vlajke napísaný výraz „meditácia“. A čo tam počujeme? Presne ako v prvej desiatke popových chatov – len pomaly, bez rytmu a s guľovitými zvukmi. Hudba, ktorá je vhodnejšia na zaspávanie ako na vedomé upriamenie pozornosti. Pri dobrej vôli by sa dalo tvrdiť, že existuje niečo ako „meditácia odpočinku“, ale to je len jedna z mnohých techník meditácie – napr. Vipassana.
Ako politicky zainteresovaný človek nevyhnutne podozrievam, že je to hrozný znak narastajúceho nezáujmu spoločností o ich osud. Hoci je Zem na pokraji klimatického kolapsu, začínajú sa nové vojny, ktoré spájajú sily, ktoré sme skutočne potrebovali na nápravu nášho spôsobu života. Možno je trochu pritiahnuté za vlasy spájať to s problémom klasifikácie hudby, ale nemožnosť klasifikovať niečo koncepčne, pretože väčšina chce vidieť iba časť sveta, je dosť symptomatická. Je to koniec rozmanitosti a hrá do kariet despotom a zjednodušovateľom.